Daňová revolúcia – priestorová daň.

Autor: Pavol Hric | 12.7.2020 o 13:46 | Karma článku: 2,12 | Prečítané:  563x

Prvá reálna zmena daňového systému po viac ako 100 rokoch.                                                  Môj príspevok k výzve ministra financií občanom.

Úvod

Otázka na zmysel vyberania daní má najjednoduchšiu odpoveď v celej problematike. Štát, obec alebo iný suverén musí mať na uskutočňovanie svojho poslania zdroje. Niektoré dane, poplatky, clá alebo iné formy dávky, by mali byť z definície určené na konkrétny účel, pretože ich neplatia všetci. Napríklad výnosy z cestnej dane by nemali ísť do zdravotníctva, koncesionársky poplatok do školstva, daň za komunálny odpad na dotovanie stravy pre dôchodcov. Výnos z prevažnej väčšiny daní má však univerzálne použitie a slúži na imaginárne uspokojovanie verejného blaha. Nepomer medzi záujmami platiteľov a užívateľov je kameňom úrazu.

Ak za feudalizmu vzal pán nevoľníkovi desiatok a cirkev deviatok, tak zo 100 jednotiek príjmu mu ostalo na konci dňa 81 jednotiek. Na podobnom princípe zostalo zdaňovanie občanov nepodnikateľov dodnes. Trochu inak sa situácia vyvinula v priebehu storočí u podnikateľov, predtým nazývaných remeselníkmi, či obchodníkmi: ak chceli títo tovar alebo službu realizovať na území suveréna, museli zaplatiť za toto právo a zároveň prispievať určitou sumu z produkcie.

Renesancia, priemyselná revolúcia, koloniálna doba, industrializácia, či globalizácia zmenili všetko naruby, vrátane zdaňovania. Univerzálne sa zaviedla kategória „Zisk“, ako rozdiel nákladov a výnosov, a z neho „Daň“ ako určité percento odvodu. Automaticky sa objavuje aj kategória „Strata“ a postupom času aj formy jej zápočtu pri vyčíslení a zdanení budúcich ziskov. Vznikli rôzne vylepšenia, ako napr. Daňová licencia, čo nie je nič iné, ako iný názov pre minimálnu daň. Alebo Rovná daň, ktorá je rovná iba vo výške jednotnej sadzby. K Spotrebným daniam zo soli, medi, cukru, piva, a pod., bola okrem Dane zo zisku doplnená aj Daň z pridanej hodnoty. Tú by mal platiť konečný spotrebiteľ a podnikateľ je „len“ jej administrátorom.

Prirodzenou ambíciou každého subjektu je minimalizovať svoje neefektívne výdaje, ku ktorým určite patrí aj znižovanie platených daní, aj keby sa so mnou hádali pokrokové národy Škandinávie tvrdiac, že oni platia dane radi. Potiaľ je toto konanie racionálne, riziko z neho vyplývajúce sa dá zmerať a je možné ho minimalizovať. Problém je vo vzniku sprievodných javov, ktoré toto konanie sprevádzajú. Vhodným príkladom, hoci nie priamo daňovým, je vyplácanie minimálnej mzdy pracovníkovi „na papier“ a zvyšok „na ruku“. Obaja, podnikateľ aj zamestnanec, sú v momente výplaty spokojní. Zamestnanec dostal o málo viac a podnikateľ ušetril odvody. Zamestnanec na svoj „omyl“ dôjde niekedy až s dôchodkovým výmerom.

Aktuálny stav

Negatívnych sprievodných javov v koncepte dane postavenej na zisku je bohužiaľ viac, ako je jej kladov. Rozoberme si ich postupne:

  1. Úplne na vrchole negatív stojí fakt, že čím je subjekt poctivejší, tým viac platí. Sumu daní za subjekty, ktoré sa plateniu dane vyhli, musia doplatiť tí, ktorí tak neurobili.
  2. Ak majú dve firmy rovnaké tržby, ale jedna je menej efektívna a má väčšie náklady, paradoxne zaplatí na dani menej, pretože má nižší zisk. Inými slovami, za efektivitu sa v tomto prípade neodmeňuje, ale trestá.
  3. V ére globalizácie nič nebráni firmám nakupovať draho a predávať lacno svoju produkciu v daňových rajoch alebo v krajinách z nižšou sadzbou. V krajine, kde firma urobí rozhodujúcu časť produktu, vykáže minimálny alebo nulový zisk, prípadne stratu.
  4. Kontrolovať náklady, ich výšku a reálnosť, je vysokoodborná činnosť, hlavne v spoločnostiach, ktoré sú súčasťou medzinárodných koncernov. Štát si nemôže dovoliť zaplatiť špičkových odborníkov, zatiaľ čo firmy áno. Finančná správa sa tak zameriava na kontroly firiem a operácií kriminálneho charakteru, najmä karuselové podvody pri DPH. Na kontroly možných sofistikovaných daňových podvodov najväčších hráčov a naopak na kvantum malých firiem nemá kapacitu.
  5. Z pohľadu firmy je súčasná existencia daňových a účtovných nákladov, odpisov, hospodárskeho výsledku a pod., nezmyselná a zaťažujúca.
  6. Automaticky sa predpokladá, vzhľadom na jednu rovnakú sadzbu pre všetkých, že zisk dosiahnutý napr. v poľnohospodárstve a v bankovníctve, resp. v každom odvetví, má rovnakú hodnotu a úsilie k nemu vedúce je zhruba rovnaké.
  7. Neexistuje žiadne zohľadnenie regionálnej náročnosti pri dosiahnutí rovnakého hospodárskeho výsledku, nielen v poľnohospodárstve, ale aj v stavebníctve, turizme alebo v službách. Nikto nepochybuje, že úsilie na dosiahnutie jednotky zisku v Bratislave a povedzme vo Svidníku, je nepomerné skoro vo všetkých ekonomických činnostiach.
  8. Možnosti optimalizácie zisku v čase a v priestore (medzi jednotlivými členmi holdingu) sú značné. Vždy sa nájdu výnimky v daňových zákonoch, ktoré umožnia obchádzanie alebo znižovanie výšky zaplatených daní. Ako príklad možno uviesť neplatenie Bankovej licencie pre novozaložené spoločnosti, oslobodenie od platenia dane  pre inovácie a patenty, autorské práva, príjmy z predaja hnuteľných aj nehnuteľných vecí po určitom čase, atď.

Problém

Bradatý klasik pri definovaní výrobných faktorov zabudol popri pôde, práci a kapitále na priestor, častejšie pomenovaný ako trh. Uvedomili sme si to v čase pandémie, kedy firmy mali aj továrne (pôda) aj zamestnancov (práca) aj kapitál (vlastný, či cudzí). Nemali ale odbyt, nemali, trh, nemali Priestor na realizáciu svojej produkcie.

Firmy zvyknú daň z príjmu chápať ako „zrážku za úspech“. Ich majitelia zväčša chápu, že štát „musí z niečoho žiť“, „morálny“ problém majú s najčastejšie s tromi otázkami:

  1. Je ich podiel na príspevku štátu proporcionálny a spravodlivý?
  2. Budú ich odvedené dane použité zmysluplne alebo sa rozkradnú?
  3. Čo od štátu dostanú firmy a ich majitelia za odvedené dane naspäť?

Toto uvažovanie je v princípe chybné a čiastočne vyplýva aj z algoritmu výpočtu dane. Podnikateľ vidí výsledok svojho hospodárenia a odvod vo forme dane, o ktorý príde, aj keď často má v danej chvíli nulu na účte. Nikto nepolemizuje nad existenciou nákladov na energie, pracovnú silu, materiál, či cenu za cudzie zdroje vo forme úroku. Snáď len o ich výške. Spoločnosti berú taj nejako automaticky, že niekto im vyškolil pracovnú silu, niekto im postavil elektrárne, cesty, železnice a ochránil armádou ich investície. Áno, bolo to hradené z ich daní. Ale len čiastočne. Mnohé z toho bolo urobené dávno pred ich vznikom, o nových firmách, či firmách v permanentnej strate ani nehovoriac.

Musíme zmeniť uvažovanie v zmysle, že „za všetko sa platí“. Je teda nevyhnutné prispievať na priestorové náklady a začať to chápať ako samozrejmú položku, rovnako ako cestnú daň, licenčný poplatok, franšízu, miestne dane, poplatky autorským združeniam a podobne.

Ambícia

Pri hľadaní alternatívy k súčasnému stavu sú alfou a omegou jej spravodlivosť a efektivita. Absolútna spravodlivosť sa nedá dosiahnuť nikdy, rovnako ako efektivita výberu. Štát, alebo iný suverén, však musí maximalizovať snahu o dosiahnutie týchto mét. Vo vlastnom záujme. O efektivitu sa prostredníctvom tzv. Dane z hlavy pokúšali už v starom Ríme a naposledy ju skúšala neúspešne zaviesť M. Thatcherová. Ide o regresívnu daň a najviac sa na ňu v našich podmienkach podobá výber koncesionárskych poplatkov. Daňová spravodlivosť nie je ekonomická kategória, teda aspoň nie prvoplánovo. Vždy platilo, a vždy asi bude, že čím je daňový subjekt solventnejší, tým väčšia je jeho schopnosť vyhnúť sa plateniu alebo „optimalizovať“.

Priestorová daň

Pri hľadaní alternatívy k Zisku ako základu pre výpočet dane z príjmu, prichádza do úvahy iba Obrat, resp. Tržby. Samotný názov dane sa preto musí zmeniť tiež. Môže sa jednoducho volať Obratová daň, ale aj Priestorová daň. Priestorová v zmysle stredovekého chápania, t. z. že suverén poskytuje priestor – trh, na ktorom môže firma produkovať alebo realizovať produkciu. Idea Priestorovej dane môže navodzovať podobnosť s Daňou z obratu, ale tú platí konečný spotrebiteľ, nie firma. Pri asociácií s Daňovou licenciou zase platí, že Priestorová daň sa neplatí, ak neexistuje obrat. Najviac sa Priestorová daň svojim charakterom podobá na pripravovanú Digitálnu daň pre globálne IT subjekty. Na rozdiel od nej však Priestorová daň zahŕňa aj výrobné podniky a iné sektory mimo služieb. A zároveň dopravu, turizmus, stravovanie a iné sektory mimo IT, či finančné služby. A ako píšem ďalej, prináša väčšiu flexibilitu.

Argumenty

Hlavné výhody konceptu Priestorovej dane:

  1. Dane bude platiť každý, kto podniká a má obrat. Pri dobrom nastavení, dnes poctivo platiaci podnikateľ nezaplatí v budúcnosti viac.
  2. Výnos dane je predvídateľný.
  3. Čím väčší trhový priestor alebo výrobu máš, tým logicky platíš  viac. Monopolné a oligopolné spoločnosti však platia inú, vyššiu sadzbu dane.
  4. Ak majú dve firmy rovnaké tržby, ale jedna je menej efektívna a má väčšie náklady, na výške dane sa to neprejaví. Za túto efektivitu sa netrestá.
  5. Náklady firiem nebudú podstatné a preto prestane klamanie o ich výške. Zisk firmy ostane vždy rozhodujúcim atribútom pre hodnotenie bonity firmy, pre hodnotenie jej schopnosti splácať úvery, či pre jej akcionárov; nebude ale umelo znižovaný.
  6. Finančná správa podstatne jednoduchšie skontroluje tržby, resp. obrat, pretože už dnes disponuje potrebnými nástrojmi ako je elektronická evidencia tržieb a pod. Zároveň v čase vysokej medzinárodnej konkurencie si vie urobiť reálny obraz, koľko tržieb môže mať spoločnosť na danom teritóriu a s daným počtom zamestnancov.
  7. Finančná správa dostane pre prvé roky významnú argumentačnú  zbraň v podobe štatistík a výkazov o tržbách a obratoch firiem v minulosti.
  8. Kontrolovať tržby a obrat sa dá v medzinárodnom meradle podstatne efektívnejšie. Pri nevyhnutnej daňovej unifikácii EU nestojí otázka „či bude“, ale „kedy sa tak stane“.
  9. Z pohľadu medzinárodnej spravodlivosti ostane v konečnom dôsledku viac daňových príjmov v krajinách, ktoré sú skôr montážnou dielňou ako inovačným centrom. To je aj prípad Slovenska.
  10. Charakter dane umožňuje použitie rôznych sektorových a regionálnych sadzieb. To samozrejme predpokladá „mašličkovanie“ tržieb; to sa však deje už aj teraz, napr. pri tovaroch a službách s rôznou DPH.
  11. Mnoho daňových poradcov sa preorientuje na iné dane, pretože sa zákon obmedzí na niekoľko paragrafov, či strán. Nikto už nebude z pohľadu daní riešiť odpisy, obstarávacie ceny, výdavky na reprezentáciu, či reklamu. Naopak vznikne mnoho odborníkov s medzinárodným prehľadom o cenách, obratoch, atď.
  12. Možnosti optimalizácie tržieb sú značne limitované v porovnaní zo ziskom. V daňových zákonoch nemusia byť žiadne výnimky. Ich funkciu prevezmú sadzby.

Implementácia

Zmena charakteru zdaňovania si vyžiada dodatočné opatrenia, ako sú napr. elektronická evidencia všetkých faktúr. Priestorová daň bude z definície prepojená systémovo s DPH alebo s inou formou spotrebnej dane. Zavedeniu tejto dane, resp. zmene z dnešného stavu, musí predchádzať obdobie analýz dopadov a hlavne kalibrácia sadzieb, aby nebol ohrozený výber dane – a zároveň, aby dopad na subjekty, ktoré riadne platia daň už teraz, bol minimálny z hľadiska objemu platených daní. Rozšírenie počtu subjektov, ktoré daň reálne zaplatia, môže zvýšiť celkový výber dane, v alternatíve so znížením daňového zaťaženia dnes platiacich subjektov. Analýza dopadov predpokladá veľké objemy dát a skúsený personál, ktorými MF, resp. FS disponujú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Samuela Marca

Vojde Robert Fico do krčmy (píše Samo Marec)

Tu, v spoločnosti Harabina a Kotlebu, je teraz doma.


Už ste čítali?